Sme iní

Sme iní a chceme slobodu v práci

    „Moje hobby je moja práca. Môžem teda jazdiť, je to zábava a ešte aj zarobím nejaké peniaze.“  (Peter Sagan DenníkN, 20.10.2016)

 Moje hobby je moja práca. Toto je asi ta správna cesta. Zarábať na tom, čo nás baví, je najmä v dnešnej dobe viac než reálne. Prichádza nová generácia zamestnancov, ktorá to nie len požaduje, ale aj dokáže.

Na druhej strane, vidíme množstvo korporácii a veľkých firiem, ktoré majú vlastné štruktúry, pravidlá, sú tu dlho a sú úspešné. Problém je, že požiadavky a potreby zamestnancov sú úplne iné než doteraz. Sú na to firmy pripravené?

Túto otázku sme otvorili na našom afterworku v novembri 2016 s HR riaditeľkou Jankou Pelešovou. Porozprávali  sme sa na tému „Generácia Y“, čo sú zač, čo potrebujú a či im to sú firmy schopné tolerovať, prípadne či by vôbec mali.

„Členovia určitej generácie majú často tendenciu vyznávať podobné hodnoty a dospievať k podobným názorom. Navzájom sa líšia postojmi voči materializmu a financiám, majú odlišné nákupné správanie, postoj k spotrebe, odlišné pracovné návyky a oslovujú ich rozdielne formy komunikácie a motivácie.“

 Pre súčasných dvadsiatníkov a tridsiatnikov to platí taktiež. Na rozdiel od ostatných generácii bývajú sebavedomejší, individualistickí a len krátkodobo lojálni; rýchlo sa učia a zvládajú multitasking, no aj otvorene a rýchlo prejavujú nespokojnosť a odmietajú rutinu.

V práci hľadajú zmysel, chcú robiť čo ich baví a kedy ich to baví; chcú robiť to, v čom sú dobrí. Napriek tomu, že sa vieme charakterizovať ako Gen Y, nie sme všetci rovnakí a nemôžme generalizovať. Young Crew spadá do generácie mileniánov, čiže generácie Y či Z. Pozeráme sa na svet cez projekty, chceme ich úspešne riadiť, no potrebujeme na to vhodné pracovné prostredie a podmienky.

„Neboli za tým peniaze, chcel som si tam priniesť svojich ľudí. Za sedem rokov v profi cyklistike som prišiel na to, že zo všetkého najdôležitejšie je mať pri sebe ľudí, ktorým veríte.“ prezradil Peter Sagan na tlačovke pri prestupe do tímu Bora-hansgrohe.

Áno, talent je potrebný; áno vytrvalosť je nevyhnutná, no vždy je to aj o prostredí, v ktorom pracujete a o ľuďoch, ktorí vám ho vytvárajú. Myslím, že toto platilo vždy. Teraz je však potrebné zamerať sa na prostredie ako také.

Aké nároky majú na pracovné prostredie miléniani? Odhliadnuc od freelancerov, ktorí si poväčšine vytvárajú pracovné prostredie sami a prežívajú slobodu v práci so všetkými radosťami ale aj úskaliami (ako napríklad zodpovednosť), veľa ľudí stále pracuje vo veľkých firmách. Nároky na prostredie v týchto firmách začínajú spochybňovaním súčasných pravidiel.

Pani Pelešová to na našom afterworku nemala vôbec ľahké. Otázky boli kruté a na telo. Často sme sa pýtali veci, ktoré sa vo firmách spýtať bojíme, i keď by sme mali. Preto máme tak radi naše afterworky, učíme sa nové veci od ľudí priamo z praxe. Často to nie sú mega úspešní milionári, no veľmi šikovní profesionáli, ktorí sa dokázali uplatniť v tom, čo ich najviac baví.

Ak hovoríme o pracovnom prostredí, najdôležitejšia vec, ktorú musíme spomenúť, je čas. Preto medzi prvými zaznela otázka, či je dochádzkový systém naozaj potrebný? Často dorábame veci cez víkend, prípadne po večeroch i napriek tomu, že máme pevne stanovenú pracovnú dobu. Prečo namiesto toho nemôžme chodiť do práce neskôr? Prípadne prísť a odísť skôr,  mimo fixnú pracovnú dobu, ktorú nám predpisuje dochádzkový systém? Jednoducho preto, lebo to stanovuje zákon. Podľa zákonníka práce: „Zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný́ začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával pracú alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Zákonník však nehovorí presne ako a tu je práve možnosť na zmenu. Veríme, že tá zmena raz príde ☺

Zákonník práce taktiež hovorí, že každý zamestnanec má právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky. Ja mám napríklad takéto podmienky doma. Môžem teda pracovať „na homeofice“? To bola ďalšia z často opakujúcich sa otázok na našom afterworku. Odpoveď je jednoduchá, no i komplikovaná zároveň. „Homeoffice“ totiž neexistuje; aspoň nie podľa zákonníka práce. Ten pozná len teleprácu, prípadne domácku prácu.

„Pracovný́ pomer zamestnanca, ktorý vykonáva pracú pre zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve doma, alebo na inom dohodnutom mieste (ďalej len “domácka práca”) alebo vykonáva prácu pre zamestnávateľa podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve doma alebo na inom dohodnutom mieste s použitím informačných technológií (ďalej len “telepráca”) v pracovnom čase, ktorý́ si sám rozvrhuje“

Niektorí na základe podmienok v pracovnej zmluve môžu pracovať kedy chcú. Ostatní, ktorí majú klasické pracovné zmluvy a ostávajú pracovať doma na „homeoffice“ to robia s tichým súhlasom svojho zamestnávateľa. Takže to či môžeme pracovať z domu kedy chceme, je na dohode so zamestnávateľom a teda v jeho zodpovednosti.

Prečo je pre mileniánov či generáciu Y ten čas a prostredie také dôležité? Odpoveď sa ukrýva v hodnotách. Tie totiž prešli od kupovania vecí k ich prenájmu a od úspechu v práci k jeho iným merítkam ako sú zážitky, cestovanie, extrémne športy…

Všetko, čo dnes mladí ľudia chcú, je flexibilný pracovný čas, finančná a geografická nezávislosť. Na druhej strane, mladá generácia zaručuje pokrok a inovácie pre firmy, používanie nových technológii je samozrejmosťou a vytváranie hodnoty sa stalo dokonca potrebou.

Sme tu, sme iní a chceme slobodu v práci. Sme progresívni, rýchlo sa učíme, sme budúcnosť. Máme svoje chyby, no tak ako i generácie pred nami, sme ovplyvnení dobou, do ktorej sme sa narodili a ktorá nás formovala.

Comments are closed.